Ó. Áno.
Dnes je skvelý deň a ja odpálim sa na Mesiac.
Dostanem asi len dve päťky.
Som chorá, znova. Stále.
Celý deň mám paranoje.
O mojom duševnom zdraví svedčí mnoho faktov, napr. že som si topánky nešla kúpiť, lebo pršalo. Milujem tieto logické dôvody.
Tiež som povedala, že so psom idem ja, aj keď chcela ísť mama.
Neviem, prečo si myslím, že potrebujem ísť von, ale asi fakt potrebujem.

Píšeme test a ja zasa všetko viem. Klasika.
Tragické je, že toto je anglina, ktorú, narozdiel od fyziky alebo matematičky, využijem. Pravdepodobne.
Ak ma o chvíľu vonku nezapichne nejaký úchyl.
Zistila som, že nebude trvať dlho a budem stará. Nechcem byť stará.
Nechcem.
Nechcem mať umelé zuby, Alzheimera, nechcem sedieť celý deň na riti a pozerať stupidity v tv.
Čo vlastne robím aj teraz, no.
Chcem nemyslieť na hladujúce deti, svoju nevďačnosť, svoje klamstvá, na týrané zvieratá, na všetko zlo, moje aj iných, na cigarety, na školu.
Chcem byť ako tie osoby, čo myslia len na seba (okay, aj ja myslím len na seba), čo sa starajú len o svoje nechty, chalanov a nič iné nevnímajú.
Mňa to nezaujíma.
Absolútne.
Pravdu povediac, týmto osobám sa zákerne, za chrbtom, smejem a myslím si, aké sú úbohé.
Lebo ja nie som.
Som psychicky nestála, mysliac si, aká som úžasná. Piča.
Chcem pokoj a on akosi nikde.
Nech robím, čo robím.
Chcem byť sama.
Ignorovaná.
Inak to nevidím.
Yah.
Nie, neľutujem sa, konštatujem.
Veď mňa to prejde.
Áno, ignorujte ma, toť moje životné prianie.
If you marry me,
would you bury me?
Would you carry me to the end?
would you bury me?
Would you carry me to the end?